Ružomberské cintoríny, ktorých bolo niekoľko, majú dodnes čím prekvapiť. Pripomeniem iba nedávne objavenie cínovej rakvy neďaleko ružomberskej hasičskej stanice. Aj tam sa kedysi nachádzal cintorín. Dokonca aj ulica sa tam nazýva Za starým cintorínom. Z hygienických, ale aj z rozvojových dôvodov mesta musel cintorín ustúpiť. Podľa všetkého došlo iba k čiastočnej exhumácii. Ak vôbec. Predpokladať môžeme, že hroby boli iba zrovnané zo zemou.
Cintorín sa nachádzal aj pri kostole sv. Ondreja (sv Ladislava) na Rínku, aj pod budovou dnešného súdu na Dončovej, aj pri Žilinskej ceste (Židovský cintorín). aj v rybárpoľskej textilke, aj na Hríboch (masový, cholerový), pri spomínanej dnešnej hasičskej stanice a iné.
Tento príbeh ale nesúvisí s cintorínmi. Súvisí s našimi zvykmi.
V roku 1916 Rakúsko-Uhorsko bojovalo v I. svetovej vojne. Svojich mužov nasadili všetky časti monarchie, vrátane Ružomberka. A hoc front sa v Ružomberku nenachádzal, obyvatelia nášho mesta dôsledky vojny kruto pociťovali hneď z niekoľkých dôvodov.
Jedným z dôvodov bola mobilizácia mužov. Mladí muži chýbali v domácnostiach, chýbali v rodinách. Hýbateľom spoločnosti sa stali ženy.
Druhým dôvodom bola existencia ranených v našom meste. Vďaka ním boli urýchlené procesy výstavby barakovej nemocnice, na ktorej základoch neskôr vznikla ÚVN.
Ďalším dôvodom boli epidémie, ktoré prinášali so sebou ranení vojaci z frontu. Na ne obyvateľstvo pripravené nebolo.
Snáď najťažším údelom civilného obyvateľstva bol ale nedostatok potravín a iných dôležitých produktov. Monarchia fungovala vo vojnovej ekonomike. Čo sa vyrobilo, patrilo najprv na front. A tak sa stalo, že v domácnostiach chýbala múka, mlieko, tuk, mydlo, tabak, petrolej, cukor a iné. Akútny nedostatok týchto produktov okamžite spôsobil dramatické zvýšenie cien. Cena niektorých produktov sa počas vojny zdvihla až 20 násobne (!!!). Pre lepšiu predstavu to znamená, že ak dnes stojí chlieb jedno Euro, počas vojny by stál dvadsať Eur.
Zaujímavé je, že aby štát docielil maximálnu efektivitu zásobovania potravinami, tak vyšlo nariadenie, ktorým sa zakazovalo pestovať v záhradách a predzáhradkách kvetiny a prikazovalo sa túto plochu využiť na vysádzanie strukovín či iných nenáročných úžitkových plodín.
Keďže na fronte a aj v domácnostiach chýbal petrolej a sviečky, v roku 1916 vydal liptovský podžupan nariadenie, ktorým sa prísne zakazovalo počas novembrových sviatkov osvecovať cintoríny sviečkami. Každému, koho by na hroboch so sviečkou pristihli, by úrady vymerali trest. A byť počas vojny trestaný, to si už hockto teda netrúfol.
Keď pôjdete tieto dni zapáliť sviečku svojim blízkym, buďte za to vďačný. Bolo aj horšie. Napríklad v roku 1916.
V.
Informácie v tomto článku som získal a parafrázoval z knihy „Prvá svetová vojna a Liptov“ od PhDr. Petra Víteka, ISBN 978-80-971535-2-6. Článok som napísal pri príležitosti Pamiatky zosnulých a aj pri príležitosti 106. výročia ukončenia I. svetovej vojny (11.11.2024), v ktorej bojovali stovky ružomberských vojakov. Mnohí sa nikdy nevrátili, mnohí zostali zmrzačení fyzicky aj duševne po zvyšok svojho života.
