Najdlhšia slovenská rieka, rieka Váh, tvorí prirodzenú súčasť mesta Ružomberok od nepamäti. Spolu s neodmysliteľnými výhodami má však aj svoje tienisté stránky, medzi ktoré patrí jej ťažká ovládateľnosť. Ak sa voda „rozhodne“ niekam tiecť, tak človek zmôže len máločo, aby jej v tom zabránil. Dôkazom toho sú záznamy o početných povodniach, ktoré v našom regióne neboli ničím výnimočným. Mestská monografia nám napovedá, že prvá povodeň zasiahla mesto už v roku 1557. Nemôžeme však tvrdiť, že sa jednalo o prvú povodeň histórií. Omnoho správnejšie je v tejto súvislosti konštatovať, že sa jednalo o prvú zaznamenanú povodeň. S častým výskytom povodní pribúdali aj škody, ktoré veľká voda mešťanom spôsobovala, a tak sa začiatkom tridsiatych rokov mesto pustilo do ambiciózneho projektu – regulácie vážskeho toku. Regulácia bola účinná, rieka bola čiastočne skrotená a povodne začali v menšej miere ohrozovať ľudské životy či majetky.
Hoci výskyt povodní bol z veľkej miery reguláciou toku Váhu eliminovaný, nedá sa povedať, že by táto hrozba viac na ľud nečíhala. V júni roku 1958 zasiahla celú vtedajšiu Československú republiku hlboká tlaková níž, ktorá na našom území spôsobila výskyt nepriaznivého počasia, najmä prudkých dažďov, búrok a silného vetra. Silný dážď prišiel do Ružomberka už 28. júna. Nasledujúci deň ešte viac zosilnel.
Storočná voda
Medzi obyvateľmi sa začali postupne šíriť obavy o možnom rozvodnení dvoch ružomberských riek. Je možné, že vplyv na vznik obáv mali aj spomienky starších obyvateľov, ktorí si mohli pamätať niekdajšie povodne z rokov pred reguláciou Váhu. Tie prichádzali v letných mesiacoch pomerne často. Posledné významnejšie povodne 20. storočia sa vyskytli v rokoch 1903, 1912 a 1913. Aj na základe týchto skúseností bol Váh napokon regulovaný.
Najohrozenejšími časťami mesta boli ulice susediace s Revúcou a Váhom. Teda okolie dnešných ulíc Zarevúca, Žilinská cesta, Tatranská cesta. Významnou mierou ohrozené boli aj dnešná Mostová ulica a Podhora, kde sa sústreďovala väčšina ružomberských obchodníkov. Tí sa, celkom pochopiteľne, začali obávať najviac, pretože ohrozené nebolo iba ich zdravie, ale aj tovar. Obavy silneli aj v Štátnej nemocnici, postavenej v dvadsiatych rokoch 20. storočia a v Kaštieli sv. Žofie, ktorý vtedy slúžil ako soľný sklad. Obe významné inštitúcie priamo susedili s Váhom a Revúcou.
Hladina riek Váh napokon presiahla svoj maximálny limit a na Petra a Pavla sa do ulíc vo večerných hodinách začala valiť voda, ktorá postupne zaplavovala záhrady a pivnice. Na silu najväčšej slovenskej rieky si spomína pani Eva. Tá bývala na vtedajšej Urxovej ulici. Keď sa Váh rozvodnil, voda začala zaplavovať najprv pivnice. „Pamätám si, že sme sa v pivnici člnkovali na koryte. Váh bral všetko možné, plávali v ňom prasatá, sliepky a všelijaká hydina, drevo, celé búdky, stromy,“ hovorí pamätníčka povodne.
Výskyt uhynutej alebo topiacej sa zveri a dobytka vo Váhu bol prirodzený jav, pretože skôr než hladiny Váhu a Revúcej dosiahli svoje maximá v Ružomberku, rozvodnili sa v obciach smerom proti prúdu vody. Tam spôsobovali škody najmä na záhradách a poliach.
Múku a soľ chránil každý, kto mohol“
Storočnú vodu zažila na vlastnej koži pani Mariana. Mala len 9 rokov no udalosti vnímala tak silno, že si ich dodnes presne pamätá. „Bývali sme na dnešnej Mostovej ulici. Pred povodňou dlhší čas poriadne pršalo, hladina rieky Váh postupne stúpala a my sme sa chodili na tento netradičný prírodný úkaz pozerať. To, že bude „zle“ sme si uvedomili v čase, keď bolo koryto rieky Revúca plné a hladina rieky Váh sa už takmer dotýkala mosta, smerujúceho na železničnú stanicu,“ spomínala. Hladina riek aj naďalej stúpala a o niekoľko momentov neskôr sa Váh spoločne s Revúcou začali rozvodňovať. Krízu odštartovalo rozvodnenie Revúcej, ktorá sa neďaleko Kaštieľa Sv. Žofie vlieva do Váhu. Ten však ďalšiu vodu nestačil prijať a voda z revúckej doliny sa začala vylievať cez brehy do strán. „Revúca začala okamžite tiecť Mostovou ulicou, vlievať sa do dvorov a vyplavovať z nich všetko, čo mešťania nestihli zachrániť,“ hovorí pani Mariana.
Rodina pani Mariany bývala v obytnom dome na prvom poschodí. Výška príbytku ich ubezpečovala, že priame riziko rodine ani majetku nehrozí, čo sa nedá povedať o susedoch z prízemia, ktorí v čase rozlievania sa ružomberských riek núdzne balili cennosti a vynášali ich k susedom obývajúcim vyššie poschodia. Na storočnú vodu si neblaho spomínal aj Oldrich Mydlo (starý otec autora článku), ktorého rodina bývala v podnikovom byte tlačiarne Lev. Tlačiari nemali ľahkú úlohu. Keď dorazila voda, nevedeli čo chrániť skôr. Či rodiny, či vlastný majetok alebo tlačiareň, ktorej budova sa rozprestierala na mieste dnešného Nábrežia M. R. Štefánika.
Žuvačky na hladine tešili najmä deti
Povodňová voda sa vlievala tam, kam ju gravitácia viedla. Silný prúd riek rozbil dvere malej predajne potravín. Brána jednoposchodovej budovy nestačila odolať sile prírodného živlu. „Dom v tom čase patril Gajdošovcom, pričom pod úrovňou chodníka bola malá predajňa. Voda ju okamžite zaplavila a na ulicu vyplavila potravinový sortiment, najmä žuvačky, cukríky, ktoré plávali dolu ulicou,“ vybavuje si netradičnú scénu pani Mariana a dodáva, že o netradičné pohľady spojené s povodňou nebola núdza. Dokazuje to spomienkou na mnohých obyvateľov ulice, ktorí sa v snahe uchrániť múku z neďalekej pekárne odhodlali riskovať vlastné zdravie a priložiť ruku k záchrane cennej suroviny.
Nie najlepšie spomienky má aj pani Daniela, ktorá si spomína na smutný pohľad na svoju starú mamu. Tá bývala na vtedajšom Leninovom nábreží v byte s typickými mestskými predzáhradkami. Na rozdiel od obyvateľov vyšších poschodí, tí na prízemí boli vodou ohrození najviac. Toto bol aj prípad starej mamy pani Daniely. Daniela utekala babičke na Leninovo nábrežie pomôcť. Keď sa k nej dostala, starú mamu našla v izbe. „Sedela plačúc na stoličke, ktorú mala postavenú na stole. V ruke držala uzlíček s dokladmi a peniazmi,“ napísala Daniela. Podobných prípadov museli byť desiatky.
Voda ochromila priemysel
Záznamy o povodňových udalostiach z roku 1958 nachádzame aj v kronikách a memoároch ružomberských podnikov. V storočnici ružomberského papierenského priemyslu sa spomína zatopenie závodu Supra. Pri hlavnej vrátnici siahala hladina vody až do výšky 120 centimetrov. Závod bol vodou ochromený natoľko, že sa výroba obnovila až po troch týždňoch.
Na udalosti si spomínajú aj textiláci, ktorí v pamätnici ku štvrť storočnici BZVIL uvádzajú nasledovné: „V noci z nedele na pondelok pod vplyvom intenzívnych dažďov, niečo po 20. hodine, odrazu nastal taký prudký príval, že za niekoľko minút sa z koryta Váhu prelievajú silné prúdy kalných vôd do ulíc Ružomberka a zaplavujú široké okolie. Celé nádvorie ružomberskej textilky ako aj ďalšie okolité priestranstvá sú takmer razom pod vodou. Všetky bočné cesty a cestičky a premieňajú na dravé bystriny. Hlavnou bránou textilky prelieva sa aký silný prúd vody, že je vylúčené, aby sa v ňom udržal aj najsilnejší chlap. Miestami voda dosahuje výšku 120-140cm, ba niekde aj vyše 200 cm.“ Autor kroniky BZVIL uvádza vo svojom zápise aj sumár škôd. Z areálu najviac bola poškodená II. tkáčovňa, ktorá bola takmer mesiac odstavená od práce. Významnejšie škody boli zaznamenané aj v I. tkáčovni, zošľachťovacie oddelenie, oddelenie adjustácie aj tlačiarne. Výška škody bola vypočítaná na 8 479 000 Ksč. Medzi riadkami čítame aj smútok, ktorý zavládol nad žalostným pohľadom na továreň nasledujúci deň. Počas povodne a po ustúpení vôd sa do boja zo živlom púšťali bežní zamestnanci, ktorí zabránili nemalej škode. To, či niekto pri povodni utrpel zranenie, kronika neuvádza.
Samotná povodeň netrvala príliš dlho a život sa postupne začínal vracať do pôvodných koľají. Voda, ktorá pretiekla celým centrom mesta sa na uliciach držala ešte niekoľko dní. Krízová situácia tešila najmä deti, ktoré sa ulicami plavili na vyvalených pivničných dverách, spomínajú viacerí pamätníci. Väčšie starosti spôsobovala stojaca voda dospelým, ktorí vedeli, že takáto voda môže byť rodiskom plesne, rôznych nákaz a ochorení.
Po tom, ako sa voda z ulíc vsiakla naspäť do zeme a vliala do riek, nastala sanácia škôd. Viaceré obchody na dnešnej ulici Mostová ostali ešte niekoľko dní až týždňov uzatvorené. V uliciach mesta sa nachádzal odpad, suť a miestami aj uhynuté zvieratá. Ružomberské podniky, najmä ich najviac postihnuté budovy, bolo treba očistiť a opäť sfunkčniť. V papierňach bola odstavená výroba tri týždne, v II. pradiarni BZVIL takmer mesiac. Do sanačných prác sa zapojili zamestnanci podnikov aj bežní obyvatelia.
Výsledkom neustálej hrozby, ktorú spôsobovala rieka Váh hospodárstvu, pristúpila vláda ČSR ku rozhodnutiu o výstavbe vodného diela Liptovská Mara. Stalo sa tak v 50. a 60. rokoch 20. storočia v rámci plánovania vodohospodárskych projektov ČSR. Projekt bol súčasťou širšej stratégie rozvoja vodných diel a ochrany pred povodňami na Slovensku. Vodné dielo Liptovská Mara bolo dokončené v roku 1975 a ako protipovodňová ochrana a regulácia toku Váhu slúži do dnešného dňa.
Komentár autora:
Autentické spomienky pamätníkov udalosti som zozbieral prostredníctvom výzvy môjho blogu Ružomberská história. Hoc mi boli doručené obsahujúc celé meno, v článku zámerne uvádzam iba krstné mená. Spomienky sú uverejnené v úplnej a nezmenenej podobe v predmetnom blogu.
Fotografie sú prebraté zo stránky Teraz.sk (TASR), Slovakiana. Viaceré mi boli doručené priamo od pamätníkov.
Na blogu Ružomberská história sa dlhodobo zaoberám zberom spomienok pamätníkom viacerých kľúčových okamihov mesta Ružomberok. V prípade, že si na povodeň roku 1958 spomínate, budem rád, ak ma budete kontaktovať.