Dňa 28. augusta sme si pripomenuli 80. výročie Slovenského národného povstania. Pri tej príležitosti som mal možnosť prednášať tým, ktorí sa ku ružomberskému pamätníku Partizánska matka prišli pokloniť padlým aj preživším účastníkom SNP.
Obvykle, keď sa pripravujem na príhovor ku Slovenskému národnému povstaniu (toto bol už môj štvrtý), beriem do úvahy to, že po mne s vlastnými príspevkami nasledujú čestní hostia, ako primátori, generáli a pod. Tí sa obvykle venujú historickej tématike. Aj to je dôvod, pre ktorý ja svoj príhovor koncipujem skôr na symbolickejšej úrovni. Inak tomu nebolo ani pri 80. výročí SNP, kedy som hovoril o „tichu“. Ticho v mojom príhovore symbolizuje stav, kedy všetci vieme, že sa niečo deje, no nik sa nemá k činu.
Prečítajte si môj príspevok v plnom znení. Nachádza sa na nasledujúcich riadkoch.
Ticho…
…ticho vie byť občas mimoriadne ohlušujúce. Keď nastane ticho v čase, keď ho neočakávame, hoc nemáme žiaden dôkaz, no uvedomujeme si, že sa deje niečo nesprávne. Že veci odrazu nejdú tak, ako by sme si priali.
Ticho, na rozdiel od hluku nemá žiadnu charakteristiku. Je to nič. Nič, ktoré sa nám pod kožu dostáva tak hlboko a rýchlo, že každá sekunda ticha sa zdá byť nevydržateľnou večnosťou.
Jeden z dôvodov, pre ktorý je ticho pre nás také nepríjemné je, že zatiaľ čo pri hluku počujeme a cítime, že nie sme osamelými, v tichu odrazu stojíme iba pred sebou.
Nie je nik, kto by nám podal pomocnú ruku. Nie je nik, kto by nás, hoc iba slabým hláskom presvedčil, že svet okolo nás stále funguje, žije a my sme jeho živou súčasťou.
V tichu konáme za seba.
V roku 1944 na rozlohe viac než 20 000 kilometrov štvorcových aj napriek rinčaniu zbraní nastalo hrobové ticho. 1,7 milióna obyvateľov si v jednom čase uvedomilo, že sme v tom sami. Neexistuje viac spoločnosť, neexistuje viac zákon spravodlivosti, rovnosti a ani zákon života.
Mnohí bili na poplach, mnohí sa zvuky diel a guľometov snažili prekričať. No až do Slovenského národného povstania nik skutočne nestíchol.
Keď začalo Slovenské národné povstanie, všetci to ohlušujúce ticho spoznali. Pochopili, že sú sami. Pochopili, že ak vo svete nič nefunguje, ocitajú sa bez pomoci v stave, v ktorom každý nasledujúci krok, môže a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude mať mimoriadny dopad na ďalší život. Čo je však trest, hoc aj smrteľný, v porovnaní s životom, kde neplatí nič, čo je človeku prirodzené. Rovnosť, dôstojnosť, spolupatričnosť, mier.
Slovenské národné povstanie právom patrí medzi najsvetlejšie časti histórie našej krajiny. Formovať sa začalo Vianočnou zmluvou v roku 1943. Vznikla slovenská národná rada, orgán, ktorý mal bojovať proti fašistickému Nemecku. Ale nie iba proti fašistickému Nemecku. Bol to orgán, ktorý sa postavil na boj proti vlastnému štátu.
Slovenské národné povstanie nebolo dokonalé, nemôžeme sa klamať. Prišlo priskoro, chaoticky, neisto a prinieslo so sebou mnohé obete. Bojovalo sa v ruke so zbraňou, s obväzom pre ranených aj chlebom pre hladných. Bojovalo sa skutkami, slovami aj tichom samotným. Aj napriek tomu, že nebojovať bolo ľahšie aj bezpečnejšie, bojovať bolo pre väčšinu účastníkov tak nevyhnutné, že boli ochotní položiť aj najväčšiu obetu za myšlienku ktorú v sebe nieslo.
To myšlienkou bol boj na ochranu ľudskej prirodzenosti, ktorý bol zároveň bojom proti najsilnejšej armáde sveta, s ktorou absolútne otvorene kolaborovali aj nám vlastní. Často príslušníci vlastných rodín.
Múzeum Slovenského národného povstania je budova, ktorá dokonale ilustruje vtedajšiu spoločnosť. Skladá sa z dvoch masívnych blokov, medzi ktorými na telách mŕtvych stoja preživší povstalci. Dva bloky tohto múzea, ktoré iba z diaľky vyzerajú ako jedna budova, symbolizujú nielen boj dobra so zlom, ako by sa to v jednoduchosti dalo vyložiť, ale zároveň symbolizujú aj rozpoltenosť každého jedného človeka, ktorý sa v tichu pozerá sám na seba a váha.
Ak tam niekedy pôjdete, zastavte sa pri tejto soche. To ticho budete počuť. Obete varujú, tak sa socha volá.
Dnes často upadáme do mylného dojmu, že jednotlivec nie je zodpovedný za nič. A hovorím to plne si uvedomujúc, že aj ja som príslušníkom generácie, pre ktorú je toto uvažovanie prirodzené. Je to chyba. Chyba, ktorá vzniká prebytkom blahobytu, pocitu bezpečia no najmä prebytkom zbytočného šumu, teda hluku.
V otázke hodnôt a postojov, teda v otázke, ktorá stála za vznikom aj Slovenského národného povstania, sme ale stále sami so sebou. A je na nás, ako sa ku životu postavíme. Obete ale varujú.
Na záver, dovoľte mi z úcty ku každému účastníkovi Slovenského národného povstania o chvíľu ticha. Ticha, v ktorom sa na malú chvíľu pozrieme sami na seba. Teraz.
Ďakujem veľmi pekne.
V Ružomberku, 28.8.2024