Koncom októbra sa na Slovensku konali do orgánov obcí, miest a samosprávnych krajov. Voľby sú unikátnou príležitosťou na to, vyjadriť svoj názor, niekomu za dobrú prácu poďakovať, inému vystaviť vysvedčenie. V mnohých ohľadoch sú aj zrkadlom doby a spoločnosti a výsledky volieb často nastolia súčasné trendy neľahkej komunálnej politiky. Je to jeden z najsilnejších nástrojov demokracie, ktorý, keď sa využije rozumne, dokáže pomôcť rozvoju našej obce či mesta. Ak sa však voľby využijú bez rozmyslenia, nastáva presný opak. Aj napriek známemu faktu, že my Slováci sa často vyjadrujeme ku všetkému možnému, ostáva pre mňa nepochopiteľné, prečo viac než polovica dospelej populácie voľby jednoducho nevyužije a ostane doma.
U mňa doma je politika súčasťou života odjakživa. Nevedel som ešte čítať a už som poznal mená prezidentov okolitých krajín. Nedeľné televízne a rozhlasové diskusie boli pre nás snáď väčšou tradíciou, ako kurací vývar, familiárne nazývaný rezancová polievka. Jednoducho bývali časy, kedy bola politika bežnou súčasťou našich životov.
Avšak niečo sa postupom času veľmi pokazilo a dnes ak sa niekomu priznáte s tým, že máte chuť robiť politiku, čaká vás skôr výsmech a obviňovanie, že vám ide len o prospech. No nie, nejde. Ak by mi šlo iba o prospech, nežil by som tu.
Rovnaký osud vám hrozí ak sa priznáte, že ste hrdí na to, že žijete tam, kde žijete. Pozor, v žiadnom prípade nenarážam na nacionalizmus. Narážam na zdravú hrdosť, že som Ružomberčan, Dolnokubínčan, Sliačan alebo Revúčan. Ja osobne som hrdý na to, že som Ružomberčan. Poznám osudy mojich predkov a ich rovesníkov, poznám cenu, za ktorú toto mesto budovali a to ma zároveň zaväzuje nekonať inak, než oni. Ak k niekomu prechováte lásku, tak je prirodzené, že vám záleží na tom, aby sa mu darilo a napredoval. Nedáte ruky od tohto vývinu preč, naopak pomôžete, aby mal o všetko postarané a nič mu alebo jej nechýbalo. Ak mám zdravo rád svoje mesto, svoju obec, tak svoje kroky prispôsobujem takým spôsobom, aby som zveľaďoval verejné bohatstvo.
Myslím si, že sme si mnohí zvykli nemať radi nič iné, než samých seba. A dôkazom môže byť aj volebná účasť. Iste, mnohé mestá a obce majú navrch. Sú krajšie, vyspelejšie, modernejšie a život je v nich ľahší, avšak prechodil som veľa miest a nikde som nevidel stopy mojich predkov. Pri žiadnej katedrále som sa nezastavil s tým, že tu si povedali svoje „áno“ moji starí rodičia. Na žiadnu fabriku som neukázal prstom s tým, že aha, tu mi robil otec. Aby ste ma nepochopili zle, ja nekážem ostať zadubení v rodnej obci a nikdy nič nevidieť. Naopak, treba ísť spoznať svet. Avšak dôležité je v správny čas sa vrátiť a všetko dobré z „von“ prijať a všetko zlé z domu nazvať správnym menom a poslať do histórie. Jedine tak budeme ako spoločnosť rásť a napredovať.
Vo voľbách si určujeme, kto a kam nás povedie nasledujúce štyri roky, pričom sa zdá, že dôležitejší je atribút „kam“ sme vedení. Ak sa tohto práva vzdáme, hovorí to o nás, že je nám to jedno. Ibaže mne sa nezdá, že polovici populácie je jedno, kde skončí.
Ďaleko viac pravdepodobné sa mi zdá, že sme všetci sklamaní a frustrovaní politikou a nekalými praktikami, ktoré sú často nežiadanou reakciou na to, že existujú aj zlí ľudia, ktorí majú často až príliš veľa moci.
Pri jednej z mnohých debát, ktoré som počas svojej volebnej kampane absolvoval, mi mnohí povedali, že politika je zlo. Nie, politika ako taká nie je zlo. Politika je nástroj na rozvoj, avšak ľahko môže byť aj nástrojom na úpadok v prípade, že zvolíme zlých ľudí. A zvoliť zlých ľudí sa dá dvomi spôsobmi. Prvým je naletieť na plané reči, sľuby a lákavé pokušenia. Druhým spôsobom je nevoliť a znížiť tak kvórum. Ak sto ľudí dá hlas zlému človeku, osemdesiat dobrému a dvesto zvyšných sa nevyjadrí, tak zvolený bude ten zlý. Takto to je pomenované pravým menom.
Vo voľbách do krajského parlamentu, kde som sa uchádzal o dôveru Ružomberčanov, som získal krásnych 3 600 hlasov, čo mi pomohlo predrať sa na celkové siedme miesto z 34 kandidátov. Čakal som do poslednej minúty, pretože ma od postupového miesta delilo 170 hlasov. Napokon sa to nepodarilo, ale aj napriek tomu som ostal v nemom úžase, pretože som úprimne nečakal takú silnú podporu, ktorú ste mi mnohí dali. Veď predsa nenavštevoval som razom všetky obce, neponúkal kapustnice či zapaľovače s mojim menom. Robil som iba to, že som hovoril môj príbeh, moje dôvody a moje pohnútky, pre ktoré chcem pracovať v politike. Výsledkom som bol naozaj dojatý.
Teraz by bolo vhodné sa poďakovať. Ďakujem. Ibaže slová vďaky nestačia a ja si to veľmi dobre uvedomujem. Na rozdiel od tých, ktorí sa k vám s kapustnicami a zapaľovačmi prihovoria zas až o štyri roky ja budem pracovať ďalej pre nás všetkých. A deň za dňom budem politiku obhajovať a volať do nej dobrých ľudí so slovami, že poďme to konečne robiť správne. Ja, vy, my všetci si to zaslúžime. Som pravdepodobne najmladší kandidát, ktorý sa takto chová.
O to isté prosím aj vás. Zaujímajte sa o politiku, zaujímajte sa o svoju obec, o svoje mesto. Je to náš spoločný domov. Nebojme sa pomenovať veci pravým menom a buďme odvážni odmietnuť to, čo je zlé a klamlivé. Buďme hrdí na to, kto sme, priznajme si chybu a pracujme na sebe. Iba tak bude naša spoločnosť zdravšia a náš život lepší.
Váš Viktor Mydlo