Čo o Igorovi Čomborovi neviete

Písal sa rok 1990 keď do ružomberskej nemocnice na severe Slovenska dorazil prvý počítačový tomograf. Pre nemocnicu to bol kľúčový rok, pretože jej kormidla sa ujal lekár, ktorý ju navždy zmenil. A postupne s ňou aj celé mesto. 

Ak s mojimi slovami aspoň trochu budete súhlasiť, dajte tento článok zdieľať. Nech sa to dostane ku každému.

Igor Čombor síce z Ružomberka nepochádza, no prijal ho ako svoj domov. Pochovaného tu má otca, ktorý padol v ťažkých bojoch. Študovať chcel lesníctvo no nakoniec láska ku biológii a chémií zvíťazila a tak sa mladý gymnazista vybral študovať medicínu. V roku 1968 svoje štúdium úspešne ukončil a jeho životná púť sa začala. Búrlivý rok 1968 v ňom zanechal hlbokú spomienku nie len na časy veľkej neistoty ale aj problémov, ktoré mu spôsobilo jeho vyjadrenie pre televíziu, ktoré ako ani sám netušil, obletelo svetom. 

Problémy s vtedajšou mocou síce nejaký čas pretrvávali no jeho rastúca odbornosť a cieľavedomosť nakoniec umlčali každého, kto si myslel, že v ňom môže byť skrytý škodca. 

Ako roky šli, postupne sa z lekára stal špecialista na neurológiu s vynikajúcimi diagnostickými vlastnosťami. Ako sám tvrdil v jednom z jeho medailónov, najradšej si spomína na prácu neurochirurga. Bola to síce zložitá práca, ktorá vyžadovala veľkú disciplínu a organizáciu no zažil v nej najviac satisfakcie. Zachrániť stovky životov za svoju kariéru sa nepodarí každému. 

Igor Čombor zbieral pracovné úspechy doslova ako na bežiacom páse. K kompletnému zoznamu sa nepodarilo dostať dokonca ani mne a to je vlastne mojou náplňou práce. 

Vojenská nemocnica pod jeho vedením prešla výraznou modernizáciou. Otvárali sa oddelenia, zamestnávali sa ľudia a do nášho mesta prichádzali špecialisti z celého Slovenska. Okrem spomínaného počítačového tomografu (CT) sa mu podarilo do Ružomberka dostať významnú zdravotnícku techniku, ktorá našu nemocnicu robí jednu z najvýznamnejších. 

Jeho schopnosti organizovať a riadiť je cítiť v každej minúte. Nie vždy je pracovať pod jeho vedením jednoduché, no cieľavedomosť a neochota ustúpiť od svojho cieľa nakoniec svoj účel vybojuje. Síce s jazvami, no prežívame a zvyšujeme latku. 

Mal som možnosť natáčať videozáznam do projektu Ružomberská biografia. Natáčali sme v jednej zo zasadačiek na MsÚ v Ružomberku. Po obvode všetkých stien spomínanej zasadačky na vás pozerajú z obrazov primátori a predsedovia MNV v Ružomberku (medzi nimi aj môj starý otec). Chýba len jediný obraz – Igora Čombora. Pýtal som sa prečo. Nedával si ho robiť, tak znela odpoveď. Viac sa nediskutovalo no z výrazu bolo jasné, že o tieto veci nemá (nateraz) záujem. To je jedna z vlastností, ktoré oddeľujú obyčajných ľudí od osobností. Ak niekto dokáže ťažko pracovať desiatky rokov a prejavy úcty (v tomto prípade obraz) nechce prijať, svedčí to o tom, že to nerobí pre vavrín a slávu.

Záverom : Prečo teda podporujem a volím Igora Čombora?

Samozrejme, pýtali sa ma mnohí. Prečo to robíš? Odpoveď je pre mňa jednoduchá, pre zvyšok zložitejšia. No pokúsim sa. 

Po prvé. Členovia mojej rodiny mali na mesto Ružomberok mestotvorný vplyv (Predseda MNV, riaditeľ BZVIL Ružomberok,…), snažiac sa nevybočiť a pomáhať tvoriť mesto je pre mňa rodinná zodpovednosť. I keď to stojí občas aj urážky, prijímam ich so cťou. Asi to spolu súvisí.  

Po druhé. Mal som 24 rokov a tesne po skončení univerzity. Síce som študoval iný odbor ako som skutočne vykonával, Igor Čombor mi dal šancu pracovať pre neho počas kampane 2014. Akože normálne významná osobnosť celoslovenského významu zverí jeho úspech vo voľbách (aj) do rúk neskúseného človeka tesne po univerzite. A bolo to ťažké bremeno zodpovednosti verte mi. No dostal som jeho dôveru. A tá mi dala veľkú školu. Síce ma tento rok nik iný neoslovil, no ak by sa aj stalo, odmietol by som to. Z lojality. Proti žiadnemu protikandidátovi nič nemám.

Po tretie. My sme zvyknutí si neceniť osobnosti. V dobe, kedy nám je poťažko sa poďakovať za otvorené dvere vo vchode paneláku si neceníme ani to čo doma máme. Áno, Igor Čombor vie byť nervózny a celkom cholerický, no na druhej strane nájdite človeka ktorému ublížil. Ak by prvé dva body mojich dôvodov neexistovali, tak by som ho volil a pracoval pre neho ako prejav mojej vďaky. Za to, že v Ružomberku robí 1000 ľudí v nemocnici, za to, že mnoho ľudí zachránil vďaka vlastnému úsudku lekára a za to, že tak významné veci ako diaľnica tu budú. A keď sa tak konečne stane, bude to jeho veľká zásluha aj ak by teraz zastavil a už nikdy za ňu neloboval. Toto obdobie je pravdepodobne jeho posledné. A aj keď by si už zaslúžil oddych, verím, že si ho zvolíme, pretože keď raz tu už nebude, márne budeme spomínať. 

Ak s mojimi slovami aspoň trochu budete súhlasiť, dajte tento článok zdieľať. Nech sa to dostane ku každému.